Biopalivá sa vyrábajú využitím chemických reakcií a tepla na rozklad surovín, ako sú škroby, cukry a iné molekuly. Pojem biopalivá zahŕňa bionaftu prvej a druhej generácie, ktoré sa líšia výrobným procesom a typom požadovanej suroviny. Bionafta prvej generácie sa vyrába procesom nazývaným esterifikácia s použitím jedlých plodín, ako je repkový, palmový či iný rastlinný olej.
Bionafta druhej generácie, tiež známa ako hydrogenovaný rastlinný olej (HVO), sa vyrába procesom hydrogenácie, t. j. úpravou vodíkom. HVO je oveľa flexibilnejšie, pokiaľ ide o suroviny, pretože sa dá vyrobiť aj z odpadu nízkej kvality, ako sú živočíšne tuky a olej na varenie, alebo z nejedlých zdrojov, ako sú riasy, slama a dokonca huby.
Výhody a nevýhody bionafty
Ako palivo má bionafta množstvo výhod. Surovina je lacná, výrobný proces premeny suroviny na energiu je relatívne jednoduchý a bionafta pri spaľovaní uvoľňuje podstatne menej CO2. A dá sa použiť s existujúcou infraštruktúrou a technológiou motora s minimálnymi úpravami a dokonca aj v kombinácii s naftou.
Pravdepodobnosť, že sa bionafta stane hlavným alternatívnym palivom pre nákladné vozidlá, sa však z viacerých dôvodov javí ako čoraz menej pravdepodobná. Prvým je účinnosť: bionafta má nižší energetický výkon (asi o 10 % v porovnaní s konvenčnou naftou), čo znamená, že je potrebné väčšie množstvo paliva. Potom je tu skutočnosť, že bionafta nemusí byť vhodná do zimných podmienok, pretože teplota, pri ktorej palivo tuhne, je oveľa vyššia ako v prípade nafty. Používanie bionafty môže tiež spôsobiť prevádzkové problémy, ako je upchávanie a zanášanie vstrekovačov.
Okrem účinnosti a technologických problémov však rozsiahle využívanie bionafty predstavuje väčšie otázky týkajúce sa udržateľnosti. Kritici prvej generácie biopalív tvrdia, že výroba surovín vedie k odlesňovaniu.
Potom je tu tiež potenciálny konflikt prvej generácie bionafty s produkciou potravín a vplyv, ktorý by to mohlo mať na ceny potravín, keďže čoraz väčšie množstvo poľnohospodárskej pôdy sa využíva na výrobu surovín na pohonné hmoty. Obavy ako táto, mali veľký vplyv na rozhodnutie Európskej komisie so záverom, že biopalivá na báze plodín by sa nemohli započítať do cieľov EÚ v oblasti obnoviteľnej dopravy pre národné vlády.
HVO: zmysluplný konkurent?
Vzhľadom na tieto výzvy sa zástancovia bionafty zamerali na alternatívy, ktoré sú menej náročné na vodu a pôdu, ako je HVO vyrábané z organických odpadových produktov. Vysoká kvalita HVO ako paliva a potenciál, ktorý mnohí producenti ropy, najmä európski, vidia v jeho používaní s cieľom riešiť problémy s nadmernou kapacitou a ziskovosťou v rafinériách, zvýšili investície do tejto oblasti. Nedávno boli oznámené najmenej tri nové európske investície do HVO, ktoré pomôžu trhu vzrásť takmer o 88,5 % v priebehu najbližších 3 rokov. Rastie aj záujem z Ázie a Blízkeho východu.
Môže byť teda HVO odpoveďou na odstúpenie bionafty? Áno aj nie. HVO má množstvo výhod, ale stále je to palivo, ktorého výroba je vo väčšine častí sveta drahá a čelí nedostatku surovín. Napriek rastúcim investíciám je veľkovýroba HVO výzvou. To znamená, že je nepravdepodobné, že by v dohľadnej dobe ovládla trh s alternatívnymi palivami, hoci to určite môže zmeniť súčasný stav sektora bionafty. Pri celkovom pohľade je možno najlepšie dospieť k záveru, že najživotaschopnejšie využitie bionafty prvej a druhej generácie bude v podobe zmesi s dnešnými fosílnymi palivami.
Doplnok k iným alternatívnym palivám
Hoci bionafta nemusí byť okamžitou odpoveďou na budúcnosť bez uhlíka, určite môže byť doplnkom k iným alternatívnym palivám, akými sú LNG a elektromobilita. Pripravil som sprievodcu, ktorý načrtáva klady a zápory niektorých z dnes najdiskutovanejších alternatív k nafte.
